Môj partner má všetko v živote zle, stále nespokojný, nič mu neurobí radosť. Najviac ublížený človek na svete, tak zle sa na ňom život podpísal. Stále sa mu nedarí, nikto ho neberie do partie. Kamaráti naňho nemajú čas. Deti dospievajúce už si tiež urobili názor a hovoria s ním odťažito alebo vôbec. Je naštvaný na celý svet, pretože nemal za život nádherné ženy ako jeho kamaráti a neurobil kariéru. Bude mu 50. Sme spolu 19 rokov a vždy to bol cholerik. Keď mu bolo niekedy dobre, bolo s ním dobre aj keď tú životnú nespokojnosť mal vždy. Už to prestávam riešiť a trápiť sa nad tým, asi som dozrela.
Opustiť ho nechcem, je spoľahlivý, starostlivý, čistotný. Ale…. nechcem s ním žiť intímne, nepriťahuje ma, večne negatívne, naštvaný, úbohý. Uplakaný chlapček, to predsa nemôže nikoho priťahovať. Potrebujem chlapa so všetkým, čo k tomu patrí. Hlavne oporu a to, aby ma bral vážne a aby som s ním mohla riešiť všetky problémy, ktoré mám. Mám to v práci veľa, veľmi náročné psychicky, stále na sebe pracujem (celý život zrážaná octom a deťmi kvôli morbídnej obezite) Zdá sa, že sa posúvam, ale od muža si už nič páčiť nenechám, ten ma tiež zrážal.
Schudla som, vyzrela, získala sebavedomie a uvedomila si, že nebudem skákať ako on píska. Vždy, keď z neho padajú negatíva, odchádzam, uzavriem sa a nehovorím. Potom za mnou lezie a pýta sa čo urobil zle, prečo s ním nechcem spať atď. Stále sa uráža. Neviem ako naňho nech nie som za mrchu a on ublížený. Už ma to jednoducho nebaví taký život. Toľko rokov som s ním stratila a keby som takto mala vydržať ešte ďalších dvadsať rokov, to už by som asi nevydržala. Celkom dosť už nejaký dlhší čas premýšľam o rozchode, lenže on za mnou potom vždy nejako príde a ukecá ma a urobí niečo, čím mu potom odpustím. A potom to treba nejaký čas v pohode a po čase sa opakuje to isté stále dookola a ja už na to nemám nervy.